Spojovacie materiály, omietky

Omietku tvorí viac vrstiev maltoviny, ktorá sa nanáša na lícny povrch múrov, stropov a iných stavebných plôch. Omietka pozostáva zo spojiva, plniva, prísad a vody.

Spojivo môže byť minerálne (vápno, sadra alebo cement) alebo organické (živice a disperzie na báze plastov). Plnivá sú materiály, ktoré spolu so spojivami a vodou vytvárajú malty a omietky. Sú to piesky, kamenné drviny, jemné kamenné múčky, perlitové hmoty s výbornými tepelnoizolačnými vlastnosťami. Podľa druhu spojiva a plniva rozoznávame omietky akrylatové a silikátové.

Omietky hodnotíme z hľadiska viacerých vlastností:

  • dostatočná pevnosť
  • vodoodpudivosť
  • difúzna schopnosť
  • tepelná a zvuková izolácia
  • estetická funkcia

Základné delenie omietok:

  • vnútorné, interiérové
  • vonkajšie. exteriérové

Iné delenia, podľa 

- spôsobu spracovania: suché, mokré
- materiálu: vápenné, cementové, sádrové, zušľachtené
- prísad, ktoré zlepšujú niektoré vlastnosti omietky: vodotesnosť, rezistencia voči soli, tuhnutie, mrazuvzdornosť, spracovateľnosť, priľnavosť k povrchu, disperzia, poréznosť, farebné omietky,
- spôsobu omietania: ručné, strojové; spôsobu nanášania: náterové, striekané, nahadzované
- podkladu: na drevo, murivo, betón...

Omietky skvalitňujú povrch konštrukčných prvkov a vytvárajú bázu na aplikáciu konečnej povrchovej úpravy (viď kapitola Fasády, povrchové úpravy).

Tepelnoizolačné omietky v kombinácii s murivom, ktoré má postačujúci tepelný odpor umožnia vyhnúť sa dodatočnému zatepleniu fasády. Pri použití muriva s vyšším tepelným odporom a perlitovej tepelnoizolačnej omietky môžme dosiahnuť úsporu až 2,14 W na každý m2 obvodovej steny, čo po prepočítaní na ročnú spotrebu energie znamená 4,5 kWh/rok úspory na 1 m2 steny pri neprerušovanom vykurovaní počas vykurovacieho obdobia.

Omietka sa skladá z troch vrstiev:

  • postrek – riedka malta, ktorá tvorí podkladovú vrstvu pre jadro. Je potrebné, aby vnikla do nerovností a škár omietaného povrchu, nanáša sa vo vrstve do 5 mm.
    Výstuž - v prípade veľkých nerovností podkladu, pri prechode medzi rôznymi materiálmi podkladu sa podklad vystužuje pletivom, alebo sieťkou, ktorú je potrebné prekryť postrekom. Kovové, alebo drevené povrchy pred vystužením cementovým mliekom.
    Stará omietka – ak omietame na starú omietku, túto je potrebné zbaviť vrchných maliarskych náterov a zdrsniť,
  • jadro – nanášame v jednej, alebo viac vrstvách na povrch ošetrený postrekom. Jedna vrstva by mala byť max. 20 mm hrubá, diery a prípadné nerovností povrchu je možné vyplniť jadrovou omietkou  len do hĺbky 50 mm (inak hrozí vznik trhlín pri nerovnomernom vysychaní, väčšie diery vyplníme kúskami stavebného materiálu). Pri aplikovaní ďalšej vrstvy jadra musí byť predchádzajúca vrstva stuhnutá a zdrsnená, posledná vrstva jadra musí byť rovná a hladká.  
  • štuková vrstva – nanáša sa v hrúbke 3-4 mm ako posledná vrstva na dostatočne stuhnuté jadro, povrchovo sa vyhladí.

 

Vonkajšia omietka 

úlohou vonkajšej omietky je predovšetkým ochrana obalovej konštrukcie budov, jej nosných a nenosných prvkov pred pôsobením škodlivých vplyvov vonkajšieho prostredia (dážď, vietor, slnečné žiarenie), ako aj tepelná a zvuková ochrana vnútorných priestorov. Vonkajšie omietkové systémy by navyše mali byt vodoodpudivé, vyhovovať by mali aj estetickým kritériam a architektonickým požiadavkám. Nezanedbateľná je i funkcia vonkajšej omietky ako podkladu pre konečnú povrchovú úpravu fasády - kvalita a vzhľad fasády priamo závisí od kvality a vhodnosti výberu vonkajšej omietky.

Kvalitu vonkajšej omietky často ovplyvňujú a znižujú nedostatky už v projektovej príprave stavby, najmä nezosúladenie vlastností navrhovanej omietky s vlastnosťami podkladu. Nekvalifikované, neodborné vyhotovenie omietok je nezriedka príčinou neskorších nedostatkov a porúch stavebného diela ako celku.

Vnútorné omietky 

musia okrem horeuvedených vlastností zabezpečovať, resp. podporovať

  • tepelnú akumuláciu,
  • regulácia vlhkostného režimu v interiéri,
  • zvuková izolácia,
  • odolnosť voči požiarom.

 Optimálny omietkový systém

Základným predpokladom funkčnosti omietok je voľba vhodného omietkového systému optimálne zosúladeného s podkladom. Kvalitný omietkový systém nie je možné zodpovedne navrhnúť bez dôkladnej znalosti všetkých určujúcich podmienok a požiadaviek investora:

  • materiál podkladu a kvalitu jeho zhotovenia (rovinnost, vypracovanie ložných škár, vlhkosť podkladu), 
  • predpokladané využitie priestorov (bežné obytné priestory, priestory so zvýšenou vlhkostou...),
  • požadovanú povrchovú úpravu,
  • technologické požiadavky realizátora a technické možnosti na stavenisku,

Požiadavky na omietky podľa technologických predpisov

Podľa technologických predpisov musí byť podklad pod nátery suchý ( vlhkosť najlepšie do 4% ) pevný , zbavený všetkých nečistôt , prostý, bez vodorozpustných solí, bezprašný s vytmelením všetkých priehlbenín. Pred samotným natieraním treba podklad penetrovať. Penetrácia je premostenie medzi podkladom a náterom. Penetrovať treba najmä podklady pórovitého charakteru, medzi ktoré možno zaradiť aj štukovú omietku obsahujúcu vápno. Fasádne omietky možno robiť až vtedy , keď murivo sadne a malta v murive zatvrdne. Jej rovinatosť sa nemá vychylovať od tolerancie + ,- ,2 mm na 2m dĺžky.

Ďalším zdrojom vlasových trhlín je nevhodná granulometria zŕn piesku. Obsah humusu, ílu a podobných znečisťujúcich prímesí nesmie prekročiť 5%.

Zrnitosť pieskových prísad sa volí podľa hrúbky nanášanej vrstvy. Pre väčšie hrúbky sa volí väčšie zrno, pre tenšie menšie zrno.

Každá vrstva omietky, ktorá tvorí podklad pre ďalšiu vrstvu, musí zrieť určitý čas. Podľa technických podkladov konkrétnej firmy, ktorej materiál sa použije , musia jednotlivé vrstvy vyzrieť určitý počet dní . Všetky druhy omietok by mali zrieť jeden deň na 1 mm hrúbky omietky, minimálne však 14 dní. Na zamedzenie vzniku zmršťovacích trhlín sa odporúča vrstvu omietky v prvých dvoch dňoch udržiavať vo vlhkom stave.